Dle mých celkem hojných zahraničních zkušeností je to pravdivé, a ještě by se dalo přiložit ...
Bohužel i v našich končinách již začíná přebírat vládu zábava řízená počítačově, a proto autor napsal tento článek.
(Všimněte si opět mé snahy o pozitivní téma. Škoda že s tou včerejší volnou energií to po prodiskutování tak jednoznačně pozitivně nevypadá, a zase to nakonec směřuje buď k podvodu nebo ke konspiraci, ale aspoň je to poučné.)
http://zorvan.blog.sme.sk/c/344566/Sme-zaostali-a-je-to-super.html?fb_action_ids=10202421806780684&fb_action_types=og.likes&fb_ref=like_clanok_dole_blog&fb_source=other_multiline&action_object_map=%5B592947484091885%5D&action_type_map=%5B%22og.likes%22%5D&action_ref_map=%5B%22like_clanok_dole_blog%22%5D
Sme zaostalí a je to super!
Peter Zorvan
Štatisticky až 2,8 milióna Slovákov žije v zahraničí. Neúmerne vysoké číslo. Mnohých, hlavne mladých ľudí láka zahraničie lepšími platmi, kvalitnejšou životnou úrovňou, novým začiatkom... Len do Británie minulý rok emigrovalo vyše 50 tisíc Slovákov. Mňa do zahraničia vylákala vidina úspechu, lepšieho využitia potenciálu, a tiež „vytiahnutia" sa nad ostatnými v životopise. Už po prvých dňoch pobytu v Británii ma táto krajina ohúrila. Avšak čím dlhšie tu som, tým viac si uvedomujem, že svoje deti by som tu vychovávať nechcel a ako dieťa by som odtiaľto utekal kade ľahšie. Britská spoločnosť je na môj vkus až príliš moderná.
Poznáte Marka Christensena, toho Američana, autora piesne „Deväť", čo sa tak zamiloval do Slovenska? Nie je jediný. Asi každý Američan, o ktorom viem, že strávil nejaký čas na Slovensku, si osvojil podobný postoj. To, na čo sa tak na Slovensku neustále sťažujeme, Američania (a nielen oni) na našej krajine tak veľmi milujú. Môj najlepší priateľ je Američan. Prišiel na Slovensko z Bostonu vyučovať na gymnáziu v Banskej Štiavnici. Tak sa mu u nás zapáčilo, že sa intenzívne začal učiť slovenčinu, aby čo najlepšie zapadol. A podarilo sa mu to. Teraz je na rok v Peru a stále sníva o tom, že sa raz vráti do Štiavnice. Myslí to vážne. Čo ho sem tak láka?
Napriek všetkým štatistikám a štúdiám, Slovensko je oveľa slobodnejšia krajina ako ktorákoľvek západná krajina. Myslím, že je to práve preto, že sme „zaostalí". Nie sme tak „tolerantní", že sa vzdávame vlastného názoru v mene politickej korektnosti. Nemáme tak rozvinutú techniku, že nás vlády sledujú na každom kroku, nemáme také „pokrokové" zmýšľanie, že s radosťou prijímame regulácie „health & safety", ktoré nám jak dementori z Harryho Pottera vysajú šťastie zo života. Toto si zaslúži krátke pozastavenie.
Zabudnite na poldeci. Maximum, čo vám tu pri silnom alkohole a likéroch nalejú, je 25 ml, pričom vám odmietnu „dvojité". Ak ste príliš opitý, už si od nich viac v ten večer nevypijete a pošlú vás preč. Navyše alkohol je tu tak drahý, že to čo Slováci doma len tak popíjajú popri robote, by tu liali len na top udalosť roka. Napriek tomu Briti štatisticky konzumujú viac alkoholu ako Slováci, ibaže to majú oveľa zložitejšie. Ak sa chcete ísť prejsť do lesa, nenapadne vás tam medveď, ale slávna britská sociálka. Dieťa sa nesmie šplhať po stromoch, lebo by si mohlo ublížiť, a to je podľa „modernej" spoločnosti zločin. Ak si natrháte huby, zatknú vás za krádež. Skutočne, akákoľvek aktivita vás napadne, tam sú regulácie „health & safety". Všetko je obmedzené, regulované, kontrolované. Všade máte centrá. Tamto je športové centrum, toto je oddychové centrum, hentam komunitné, tam sa učí, tu sa pracuje... všetko má svoje pravidlá, organizáciu. Všetko je tak perfektne usporiadané, až si po čase uvedomíte, ako neuveriteľne nudné to v skutočnosti je. Z britskej spoločnosti zmizol život z ulíc. Jediné, čo tu môžete ísť von robiť, je nakupovať, ísť do knižnice alebo fitness centra. Mali by sme si vážiť slovenskú kultúru a folklór ako ten najdrahší drahokam a viac ho vpúšťať do ulíc.
Väčšina slovenských skautských vodcov, pedagógov, učiteľov, vychovávateľov a rodičov, by v Británii skončili za mrežami. Keď si spomínam na tie zlaté časy, ako som ako najmenší krpec behal po uliciach za kamarátmi a hrali sme sa, kde sa dalo, lebo žiadne „detské centrá" sme nemali, maximálne priestor medzi bytovkami, až sa mi slzy hrnú do očí. Ešte viac pri pohľade na tie znudené britské deti, ktoré ak nehrajú futbal, floorball alebo rugby, tak môžu sedieť doma a čakať, kedy si ich pracujúci rodič nájde čas vyjsť si s ním na detské ihrisko, lebo ak by sa tam vybral sám, od toho dňa by už svojich rodičov asi neuvidel. A to ja si nespomínam, či by som niekedy pri mojich detských hrách vonku bol s rodičmi (teraz nerátam rodinné výlety, ale klasickú „strieľačku" s kamošmi).
Možno trochu preháňam, ale toto je presne cesta, ktorou sa moderná spoločnosť vydáva. Vysoká životná úroveň tu znamená, že „každý" si môže dovoliť smartfón alebo tablet, aby na ňom virtuálne zabíjal čas, lebo vonku už pomaly nič nemôže robiť. Aj keď sa deje nejaká udalosť, vždy má v jednom momente minimálne polovica ľudí v skupine v rukách mobily, neustále, plný sústredenia, sa venujú nejakej „zmysluplnej" aktivite. Toto sa už pomaly začína diať aj na Slovensku a preto píšem tento článok.
Už aj pre mňa bolo na Slovensku ku koncu ťažké zohnať tých pravých kamarátov, ktorí netrávia viac času na „sociálnych" sieťach ako reálne vonku s priateľmi. Dnes je už všetko virtuálne. Elektronické bankovníctvo, pošta, administratíva, peniaze... to je všetko je fajn, ale malo nám to slúžiť, aby sme mali viac času byť skutočne spolu. No sme stále menej skutočne spolu, pretože do virtuálneho sveta informačných technológií sa presunulo aj naše socializačné správane. Priateľstvo, zábava... už ani hry sa nehrajú vonku ale za špičkovými multimediálnymi počítačmi a hracími konzolami.
Na Slovensku sa vôbec nežije zle. Slováci si vlastne nikdy nežili tak dobre ako dnes. Mám pocit, že si viac sťažujeme len preto, že sa vždy máme s kým porovnávať. No a teraz sú to z nejakého dôvodu tí najlepší na svete: Nemci, Rakúšania, Kanaďania, Austrálčania, Nóri, Švajčiari... aj keď sú na Slovensku oproti týmto veľmociam mizerné mzdy, myslím, že život je tu oveľa šťastnejší. Tie klasické hádky v krčme, ktoré nikdy nič nevyriešia, prosté myslenie, jednoduchý život, žiadne globálne starosti... Život nie je o peniazoch, ale o šťastí. A s týmto presvedčením chcem pokračovať na svojej ceste. Na Slovensku sa žije šťastne, občas tvrdo, často z ruky do úst, ale stále lepšie, ako vo vyprahnutej „modernej" spoločnosti. Slováci sú totiž ešte stále ľudia s ľudskou tvárou a nie ekonomické jednotky s naordinovanými pohybmi modernizácie. Naša kultúra nie je tak doničená modernizáciou a tou zvláštnou postmodernou ideológiou. Zo skúsenosti iných sa môžeme rozhodnúť ísť lepším smerom. Aj to jedna z výhod nebyť vo všetkom prvý.
Keď u nás vyhrá skorumpovaný politik, tak to naštve pár ľudí a týmto zhasne. Keď sa zvýšia platy učiteľov iba jedno percento, nejako sa s tým uspokoja. Za tri mesiaca štúdia na univerzite v Aberdeene som už zažil viacero štrajkov jednotlivých fakúlt ak nie rovno celej školy, lebo ich platy sa zvýšili iba o 5 alebo 10 percent. Každý sa tu za niečím naháňa, hľadá šťastný život, ale akosi zabúda ten život proste žiť, bezstarostne, hoci s ťažkým vrecom na chrbte (slovenská babička).
Prosím, ostaňme „zaostalí". Je to skutočne super!
P.S. V Británii je minimálka 6,31 libier. Priemerná cena ubytovania na mesiac je v meste, kde študujem, Aberdeene, 1000 libier. Väčšina zamestnancov vám tu však nedá zázračne viac než minimum. Až taká diamentrálne vyššia životná úroveň tu koniec koncov nie je. A ako ukazuje index šťastia, životná úroveň nemá nič spoločné so šťastím obyvateľstva.
P.P.S. V Nórsku stojí pohár „šmejdneho" piva 10 €.
P.P.P.S Hej, život na Slovensku je často tvrdý a nevďačný. Ale naše tradície sú nenahraditeľné a naša krajina má nepodobnú krásu. Ostaňme pri našich tradíciách a vážme si krásu našej krajiny (a našich žien!). Stačí len, keď sa každý z nás začne starať hlavne o svoj mikrosvet (rodina, susedia, dedina/mesto) a keď sa jeden k druhému budeme chovať o čosi lepšie, celé Slovensko sa stane krajším miestom na život. A to už bude riadna pecka!
Napriek všetkým štatistikám a štúdiám, Slovensko je oveľa slobodnejšia krajina ako ktorákoľvek západná krajina. Myslím, že je to práve preto, že sme „zaostalí". Nie sme tak „tolerantní", že sa vzdávame vlastného názoru v mene politickej korektnosti. Nemáme tak rozvinutú techniku, že nás vlády sledujú na každom kroku, nemáme také „pokrokové" zmýšľanie, že s radosťou prijímame regulácie „health & safety", ktoré nám jak dementori z Harryho Pottera vysajú šťastie zo života. Toto si zaslúži krátke pozastavenie.
Zabudnite na poldeci. Maximum, čo vám tu pri silnom alkohole a likéroch nalejú, je 25 ml, pričom vám odmietnu „dvojité". Ak ste príliš opitý, už si od nich viac v ten večer nevypijete a pošlú vás preč. Navyše alkohol je tu tak drahý, že to čo Slováci doma len tak popíjajú popri robote, by tu liali len na top udalosť roka. Napriek tomu Briti štatisticky konzumujú viac alkoholu ako Slováci, ibaže to majú oveľa zložitejšie. Ak sa chcete ísť prejsť do lesa, nenapadne vás tam medveď, ale slávna britská sociálka. Dieťa sa nesmie šplhať po stromoch, lebo by si mohlo ublížiť, a to je podľa „modernej" spoločnosti zločin. Ak si natrháte huby, zatknú vás za krádež. Skutočne, akákoľvek aktivita vás napadne, tam sú regulácie „health & safety". Všetko je obmedzené, regulované, kontrolované. Všade máte centrá. Tamto je športové centrum, toto je oddychové centrum, hentam komunitné, tam sa učí, tu sa pracuje... všetko má svoje pravidlá, organizáciu. Všetko je tak perfektne usporiadané, až si po čase uvedomíte, ako neuveriteľne nudné to v skutočnosti je. Z britskej spoločnosti zmizol život z ulíc. Jediné, čo tu môžete ísť von robiť, je nakupovať, ísť do knižnice alebo fitness centra. Mali by sme si vážiť slovenskú kultúru a folklór ako ten najdrahší drahokam a viac ho vpúšťať do ulíc.
Väčšina slovenských skautských vodcov, pedagógov, učiteľov, vychovávateľov a rodičov, by v Británii skončili za mrežami. Keď si spomínam na tie zlaté časy, ako som ako najmenší krpec behal po uliciach za kamarátmi a hrali sme sa, kde sa dalo, lebo žiadne „detské centrá" sme nemali, maximálne priestor medzi bytovkami, až sa mi slzy hrnú do očí. Ešte viac pri pohľade na tie znudené britské deti, ktoré ak nehrajú futbal, floorball alebo rugby, tak môžu sedieť doma a čakať, kedy si ich pracujúci rodič nájde čas vyjsť si s ním na detské ihrisko, lebo ak by sa tam vybral sám, od toho dňa by už svojich rodičov asi neuvidel. A to ja si nespomínam, či by som niekedy pri mojich detských hrách vonku bol s rodičmi (teraz nerátam rodinné výlety, ale klasickú „strieľačku" s kamošmi).
Možno trochu preháňam, ale toto je presne cesta, ktorou sa moderná spoločnosť vydáva. Vysoká životná úroveň tu znamená, že „každý" si môže dovoliť smartfón alebo tablet, aby na ňom virtuálne zabíjal čas, lebo vonku už pomaly nič nemôže robiť. Aj keď sa deje nejaká udalosť, vždy má v jednom momente minimálne polovica ľudí v skupine v rukách mobily, neustále, plný sústredenia, sa venujú nejakej „zmysluplnej" aktivite. Toto sa už pomaly začína diať aj na Slovensku a preto píšem tento článok.
Už aj pre mňa bolo na Slovensku ku koncu ťažké zohnať tých pravých kamarátov, ktorí netrávia viac času na „sociálnych" sieťach ako reálne vonku s priateľmi. Dnes je už všetko virtuálne. Elektronické bankovníctvo, pošta, administratíva, peniaze... to je všetko je fajn, ale malo nám to slúžiť, aby sme mali viac času byť skutočne spolu. No sme stále menej skutočne spolu, pretože do virtuálneho sveta informačných technológií sa presunulo aj naše socializačné správane. Priateľstvo, zábava... už ani hry sa nehrajú vonku ale za špičkovými multimediálnymi počítačmi a hracími konzolami.
Na Slovensku sa vôbec nežije zle. Slováci si vlastne nikdy nežili tak dobre ako dnes. Mám pocit, že si viac sťažujeme len preto, že sa vždy máme s kým porovnávať. No a teraz sú to z nejakého dôvodu tí najlepší na svete: Nemci, Rakúšania, Kanaďania, Austrálčania, Nóri, Švajčiari... aj keď sú na Slovensku oproti týmto veľmociam mizerné mzdy, myslím, že život je tu oveľa šťastnejší. Tie klasické hádky v krčme, ktoré nikdy nič nevyriešia, prosté myslenie, jednoduchý život, žiadne globálne starosti... Život nie je o peniazoch, ale o šťastí. A s týmto presvedčením chcem pokračovať na svojej ceste. Na Slovensku sa žije šťastne, občas tvrdo, často z ruky do úst, ale stále lepšie, ako vo vyprahnutej „modernej" spoločnosti. Slováci sú totiž ešte stále ľudia s ľudskou tvárou a nie ekonomické jednotky s naordinovanými pohybmi modernizácie. Naša kultúra nie je tak doničená modernizáciou a tou zvláštnou postmodernou ideológiou. Zo skúsenosti iných sa môžeme rozhodnúť ísť lepším smerom. Aj to jedna z výhod nebyť vo všetkom prvý.
Keď u nás vyhrá skorumpovaný politik, tak to naštve pár ľudí a týmto zhasne. Keď sa zvýšia platy učiteľov iba jedno percento, nejako sa s tým uspokoja. Za tri mesiaca štúdia na univerzite v Aberdeene som už zažil viacero štrajkov jednotlivých fakúlt ak nie rovno celej školy, lebo ich platy sa zvýšili iba o 5 alebo 10 percent. Každý sa tu za niečím naháňa, hľadá šťastný život, ale akosi zabúda ten život proste žiť, bezstarostne, hoci s ťažkým vrecom na chrbte (slovenská babička).
Prosím, ostaňme „zaostalí". Je to skutočne super!
P.S. V Británii je minimálka 6,31 libier. Priemerná cena ubytovania na mesiac je v meste, kde študujem, Aberdeene, 1000 libier. Väčšina zamestnancov vám tu však nedá zázračne viac než minimum. Až taká diamentrálne vyššia životná úroveň tu koniec koncov nie je. A ako ukazuje index šťastia, životná úroveň nemá nič spoločné so šťastím obyvateľstva.
P.P.S. V Nórsku stojí pohár „šmejdneho" piva 10 €.
P.P.P.S Hej, život na Slovensku je často tvrdý a nevďačný. Ale naše tradície sú nenahraditeľné a naša krajina má nepodobnú krásu. Ostaňme pri našich tradíciách a vážme si krásu našej krajiny (a našich žien!). Stačí len, keď sa každý z nás začne starať hlavne o svoj mikrosvet (rodina, susedia, dedina/mesto) a keď sa jeden k druhému budeme chovať o čosi lepšie, celé Slovensko sa stane krajším miestom na život. A to už bude riadna pecka!
Presne toto si dlho myslim aj ja: nie prehnane napredovanie je pre nas vyhodnejsie pocas tejto svetovej mafio-doby. Co sa tyka 'p.p.p.s' a nasich zien, tak staci ist do zahranicia. Ked zacuju iny ako sk jazyk, tak lovia o zivot :-))).
OdpovědětVymazatHochu hochu, ty mi mluvíš z duše!! Sice je mezi náma gen. rozdíl, ale vidím to stejně. Když si vzpomenu na konec 80-tých let-moje mládí, tak mě jímá stesk. Třeba jsme v pátek vzali stany, bečku piva a u řeky celý víkend vegetili a bylo nám fajn. Když jsme nedělali velký bordel, tak nás i VB nechala na pokoji. Na Slovensku mám rodinu a v dobách, kdy pevná linka byl přepych pro vyvolené, jsme si z pošty několikrát za rok zavolali a jednou za rok se navštívili. Dnes má každý mobil a sotva jednou za rok si zavoláme-divná to doba...Vašek
OdpovědětVymazattento článok je +++++++++++ 1000%+++++++++++++,
OdpovědětVymazatV Nemecku je to to iste a ani zdaleka to nie je staticke. Postupom casu sa to stale zhorsuje - vlastna skusenost. Zakazy, prikazy, pravidla a normy uplne na vsetko. A do toho aktivna snaha zo vsetkych stran, potlacit akykolvek naznak moznej alternativy. Vyssie platy? - ano, ale pokial ide o vyssiu zivotnu uroven, tak tam to uz az tak jednoznacne nie je. Najma ak definicia zivotnej urovne je znacne hmlista zalezitost. Takze aj tie zarobene peniaze je mozne pouzit len vramci vopred urcenych mantinelov. Najlepsie minut na sprostosti. Najsmutnejsia je indokrinacia deti v skolkach a skolach akousi "socialnou korektnostou". Exaktne je urcene a vyzadovane nielen to, co maju deti hovorit, ale aj to, co si maju mysliet a ako sa maju citit. Ak to tak nahodou nie je, nastupuje na scenu psychicke vydieranie, vytvaranie pocitov previnenia a ak ani to nepomaha, tak rafinovana perzekucia.
OdpovědětVymazatS článkem plně souhlasím. Ten způsob žití je zde skutečně jiný. Je to určitý charakteristický rys, který má každý národ. Je to možná i tím, že jak na Slovensku tak v České republice stále hodně dominuje venkov. I mnozí lidé kteří žijí ve městech mají řadu příbuzných právě na venkově, nebo se tam i narodili. A právě toto u nás stále drží určité zvyky až tradice. Prostě kultura je zde jiná. Dostává se však do příbuzných kolejí jako je tomu právě po vzoru tzv. západních zemí. Máme však úchvatnou přírodu a stále je zde vnitřní spojitost s charakterem této země,
OdpovědětVymazatTo, že někdo odejde do zahraničí je v zásadě pouze jeho vlastní ambice a lepší finanční možnosti. Nic jiného za takovým rozhodnutím nestojí. Uplatnění je zde totiž mnohdy hodně složité. Nejsme totiž zdaleka soběstačnou zemí kterou jsme byli.
Jedno je zde však stále pozitivní. Cítíme sounáležitost s touto zemí, vyrůstali jsme zde a tak jsme charakterem této země poznamenaní.
To, že se tato situace mění nejvíce pozorujeme u dětí. Je to však také záležitost rodičů kterým směrem je vedou. A tak se zase dostaneme k systému společnosti. Rodiče nemají čas. Jezdí často do práce kdoví kde. V zaměstnání nároky vysoké, platy nic moc.Takže celé je to začarovaný kruh.
Pak je to o individuálních charakterech jednotlivců čemu dát přednost. Jestli hmotnému bohatnutí, nebo žití.
Skvělý text a díky za něj!
OdpovědětVymazatŽiju už čtvrtým rokem v Norsku a když jsem odjížděl z Česka, tak jsem k němu neměl dvakrát kladný vztah. Ale po dlouhodobém pobytu v zahraničí jsem si začal své domoviny vážit a vidět ji jinýma očima. Norsko je samozřejmě krásná země s čistou vodou a vzduchem a lidé jsou přátelští, ale systém je jeden velký chaoz, je tady dosti draho a co se týče životní úrovně, tak ta je tady sice vysoká, ale často potkávám lidi, kteří mají vše na co si jen vzpomenou, ale chybí jim jakási "jiskra", jakoby nežili. Nejraději tady mám děti a důchodce - děti ještě nejsou zkažené vzdělávacím systémem a konzumem (tak moc) a důchodci pamatují "těžké, chudé" časy, kdy bylo třeba si navzájem pomáhat.
Jednou v jednom dokumentu jakási slečna v zahraničí řekla, že je super, že mladí lidé vyrážejí do světa "na zkušenou", naučit se nové věci, rozvinout schopnosti a pod., ale k čemu je to dobré, když se potom nevrátí zpátky domů, aby tím přispěli své rodné vlasti. Tedy jak to píše autor článku, když každý z nás nějak přispěje, tak se nám může žít krásně, nejen na Slovensku (které stejně dodnes vidím a cítím jako bratry a sestry), tak i v Česku.
Do Česka se ještě nechystám, pořád mě ještě láká svět, ale už vím, že se tam chci jednou vrátit a "zapustit kořeny".
Ještě jednou díky a přeji krásný den!
Richard
A čo tak návrat ku koreňom -k tým pôvodným
OdpovědětVymazat"RODNÝ KRUH je spoločenstvo pre ochranu a rozvoj vedomstva, pôvodného - prírodného duchovna."
Zdroj : http://www.ved.sk/
Jediný článek co měl hlavu a patu, na tomto blogu. Jinak 1000% skvělý.
OdpovědětVymazat